Prvá ľudstvom vyrobená raketa ktorá prekonala hranice vesmíru bola nemacká V-2 roku 1942. Jej konštruktérom bol Wernher von Braun, ktorý sa po vojne vzdal USA a neskôr prešiel do NASA. Po skončení vojny USA a SSSR zabavili plány a dokumentáciu k výrobe rakety spolu aj s hotovými raketami čím obidve tieto krajiny získali základ ich vesmírneho programu. Prvým satelitom vypusteným na obežnú drahú Zeme bol Sputnik 1 4. Októbra 1957, čím začala doba vesmírnych pretekov. Vďaka veľkému kapitálu USA a SSSR nastala doba rýchleho výskumu nových raketových technológií, materiálov, počítačov a iných technológii. Prvým človek ktorý sa dostal do vesmíru bol Yuri Gagarin zo SSSR, ktorý 12 Apríla obletel Zem. Preteky vyvrcholili pristátím Apolla 11 na Mesiaci 20 Júla 1969. Nejaký čas na to sa rozpadla SSSR čo malo priamy dopad na NASA. Vesmírne programy začali dostávať čoraz menej peňazí na ich výskumy a od tohto obdobia začal úpadok. V posledných rokoch NASA zažíva krušné chvíle zapríčinené množstvom nezdarených projektov, znižovaním zamestnancov, znížením rozpočtu. Jedným z dôvodov je aj vysoká cena raketového paliva v pomere s nosnosťou nákladu ktoré je možné vyniesť do vesmíru. V prepočte je to 10,000 USD na 500g nákladu. Preto sa v NASA roku 2004 rozhodla zrealizovať myšlienku ktorú už 30 rokov predtým uviedol autor sci-fi Arthur C. Clarke. Orbitálny výťah.
Základným konceptom je vyrobiť kábel dlhý 35,790 km, ktorý by siahal na geostacionárny orbit Zeme na končiacim protiváhou. V minulosti by bola takáto myšlienka nereálna, už len z toho dôvodu, že vyrobiť takýto dlhý kábel by bolo zložité. V dnešnej dobe však vďaka neustálym pokrokom v nanotechnológiach sa stáva táto myšlienka reálna. Prvý reálny koncept bol navrhnutý roku 1999 Bradleym C. Edwardssom, americkým fyzikom pracujúcim v Los Alamos v Novom Mexiku. Rok na to mu NIAC (NASA Institute for Advanced Concepts) udelila grant a zmluvu na dva roky počas ktorých mal zdokonaľovať tento koncept. Ten istý rok založil spoločnosť pod názvom The Spaceward Foundation, ktorej úloha je akcelerovať rozvoj technológií potrebných na vybudovanie orbitálneho výťahu. NASA taktiež každoročne vyhlasuje verejné súťaže pre vedcov a konštruktérov ktorí budujú prototypy komponentov pre orbitálny výťah. V projekte je momentálne zapojených množstvo vedcov z celého sveta. Stavba mala začať v roku 2010, keďže však neboli vyriešené všetky problémy ohľadne samotnej konštrukcie, financovania, legálnych povolení a politiky, stavba bola odložená. Samotná stavba by však mala podľa predpokladov trvať 10 rokov.
Samotný koncept by mal vyzerať nasledujúco. Pre dobrú stabilitu musí byt orbitálny výťah ukotvený v oblasti teplého vzduchu a nízkych pozemných vetrov. Z tohto dôvodu najvhodnejšou oblasťou je okolo rovníka v oblastiach známych ako Tíšiny. Kde by bola na mori vybudovaná plošina, podobná ako tá používaná na ropné vrty, od ktorej by viedol kábel dlhy 100,000 km do vesmíru na konci ktorého by bola ukotvená stanica s váhou približné 600 ton vytvárajúc tak protiváhu. Počiatočná stavba káblu by prebiehala tak, že na obežnú drahú bude raketou vynesený prvý stavebný blok, platforma, umiestnená na geostacionárnu dráhu nesúca 100.000 km dlhý tenký kábel, ktorý by začala pomaly odvíjať. Tento kábel bude gravitáciou priťahovaný k Zemi, keďže ale jeho zvyšujúca sa váha by zapríčinia zrútenie platformy bude musieť vytvárať protiváhu tak, že sa bude pomocou trysiek odďaľovať od Zeme a tak vytvárať novú stabilnú výšku. Keď tento káblik dosiahne Zem, bude ukotvený na plošinu z ktorej bude vyslaný “climber“ s nosnosťou 20 ton, ktorý sa bude postupne
šplhať hore a zároveň namotávať ďalšie lanko na prechádzajúce zatiaľ čo platforma bude neustále vyrovnávať váhu vzďaľovaním sa od Zeme. Keď climber dosiahne platformy, bude na nej uskladnený, aby aj on slúžil ako dodatočná protiváha. Neskoršie clibmery budú môcť uniesť materiál až do 200 ton a pohybovať sa rýchlosťou 190 km/h a viac. Takto bude postupne skonštruovaný kábel, ktorý by na koniec mal vyzerať ako tenká stuha 30 cm široká v atmosfére a 90 cm vo vesmíre s hrúbkou dvakráť takou veľkou. Vyrobený by mal byť z uhlíkových nanotrubíc. Problém s nanotrubicami je že nikto ich zatiaľ nevyrába v takom veľkom množstve, toto sa však časom zmení. Ďalšia technológia ktorá ešte nieje doriešená je laserový lúč ktorý má napájať výťah pohybujúci sa hore a dole. Momentálne je testovaná na mnoho vojenských aplikácií, čí je toto správna cesta sa ukáže až časom.
Mnoho ľudí priťahuje tento projekt pretože veria, že by dokázal zásadne zmeniť interakciu ľudstva s vesmírom. V minulosti sme boli obmedzený nedostatočne silnými raketovými motormi alebo vysokej ceny stavby samotnej rakety nehovoriac ešte o palive ktoré spotrebuje. So schopnosťou prenášať veľké množstvo nákladu a materiálu na obežnú drahú za lacnú cenu, by sa nám otvorilo neskutočne veľa možností. Dokázali by sme postaviť veľké slnečné panely na obežnej dráhe, ktorých efektívnosť by nebola znižovaná atmosférou a potom jednoducho energiu poslať spať na Zem, čím by sme získali nevyčerpateľný zdroj čistej energie, čím by sme mohli ukončiť našu závislosť na fosílnych palivách. Otvorili by sa nám dvere k ľahšiemu preskúmavaniu a kolonizácii okolitých planét a mesiacov s možnosťou ťažby ich nerastných surovín. Možnosti vesmíru sú pre nás nepredstaviteľné a budúcnosť ľudstva je určíte tam vonku.